Už nemala čas, strácať čas. Dala výpoveď po 30 rokoch

Po 30 rokoch sa rozhodla dať výpoveď v práci. Nemala diplom z vysokej školy a nemala šancu na kariérny postup. Už nemám čas, strácať čas, vyhlásila. Unikátne rozhodnutie Vám z prvej ruky a spred pár týždňov ponúka regionálny riaditeľ Salve Vladimír Trnka.

 Pred tromi týždňami som sa stal svedkom spontánnej výpovede mojej spolupracovníčky. Bola pre mňa prototypom príjemnej, vždy ochotnej a distingvovanej až konzervatívnejšej ženy. Pri jej kroku som zažil stav tranzu. Keby som mal pri sebe diktafón, určite by som získal klenot samomotivácie.

Výpoveď po 30 rokoch

 Vychádzala z nej neskutočná energia sťa mladý gejzír vody vytryskujúci spod škrupiny stvrdnutého povrchu. Čo spôsobilo túto extázu?  Nepredstaviteľný krok pre skoro sto percent zamestnancov. Dala výpoveď v zamestnaní, v ktorom zodpovedne pracovala približne 30 rokov. Pár rokov pred dôchodkom. Na prvý pohľad nelogický krok, veď kto takú „neperspektívnu“ ženu teraz zamestná? Veď nemá ani vysokú školu?!

Žena bez vysokej školy. Stop!

 Ona sa však na to pozerala úplne inak. Som slobodná, som voľná, zneli jej prvé slová po rozhodnutí vzdať sa „istoty“. No...istoty.  Na svojej práci nemohla nič meniť, nesmela opustiť zošnurovaný systém. A najmä, narazila na sklenený strop, tak dobre známy ženám. „Nemala som šancu postúpiť. Bola som žena a ešte k tomu bez vysokoškolského vzdelania“.

Ciele moje, nie mojich šéfov

 Zároveň vedela, že ak zarába menej, bude mať menší dôchodok. A zároveň vedela, že má skúsenosti a schopnosti, ktoré nenašli v zamestnaní odozvu a ona chcela byť aktívnou. Všetko bolo zrazu jasné. „Je to len na mne! Ja to mám v rukách. Konečne budem robiť, aby som si splnila svoje ciele a nie ciele šéfov. Tu mám vždy možnosť voľby! Už nemám čas, strácať čas!“  Rozprávala s takým nadšením, akoby sa vznášala desať centimetrov nad zemou.

Lepší holub na streche

 Nie každý zvládne v živote spraviť obdobný závažný krok iným smerom a súčasne vpred. Niekedy nám strach z pomyselnej istoty vrabca v hrsti bráni chytiť holuba zo strechy. Niekedy sa však vzdialenosť medzi vrabcom a holubom, vplyvom nespokojnosti s minulosťou, rýchlo skráti. Vtedy je schopnosť, byť pripravený pustiť vrabca a uchopiť holuba, možno už aj letiaceho vyššie, dôležitá.

 Obdivujem moju kolegyňu za to, že mala odvahu opustiť „istotu“. Bodaj by sa táto scéna u nás na Slovensku stávala častejšie. Držím palce všetkým, ktorí túžia po „holuboch“!